Chodia za mnou desiatky žien a pýtajú sa, ako môžu nájsť partnera pre seba. Toho pravého muža, na ktorého sa môžu spoľahnúť. S kým konečne budú mať svoju vlastnú rodinu.
A ja sa ich pýtam:
Ako si na tom s rodinou, ktorú máš?
Aké máte vzťahy?
Kedy si naposledy hovorila s bratom, so sesternicou, s tetou? Stretávate sa?
A čo rodičia?
Možno to bude znieť trošku „ezo“. Ale v mojom ponímaní je to skôr iná forma zákona akcie-reakcie. Alebo toho „najprv dáš, potom dostaneš“.
Je to zákon dávania a prijímania: Lásku najprv potrebujeme dať, aby sme ju mohli dostať.
Ale je tu háčik:
My by sme tú lásku totiž najradšej dávali selektívne: tam, kde sa nám chce. Kde nás to baví, kde sa to hodí, kde ju dostávame naspäť. Dvihni ruku a napíš „ja“ do komentára, keď vieš, o čom hovorím
Ale tak to nefunguje
Rodina, do ktorej sme sa narodili, je náš najbližší „klan“.
A aj keď sa nám nemusí pozdávať, neznamená to, že sa máme na ňu vykašľať.
Naopak.
Odmena prichádza za odvahu.
Dávať lásku tam, aj kde to nie je pohodlné, je cesta rastu.
Tým nechcem ani náhodou povedať, že máš znášať násilie v akejkoľvek podobe!
V rodinách sa deje veľa desivých vecí.
Od emočného po fyzický teror a zneužívanie.
Viem to, lebo to s klientkami pravidelne riešime.
Ak sa toto deje, samozrejme, že sa máš hlavne postarať o svoje bezpečie a potom riešiť, čo z toho sa dá dať do poriadku, ak vôbec.
Lenže keď všade počúvame, že vzťahy a ľudia sú „toxickí“, a že lepšie s nimi nebyť, tak si to mnohí ľudia interpretujú tak, že sa nemusia snažiť o to, aby vzťahy v ich rodine boli lepšie, aj keď na to nemajú žiaden extrémny dôvod. Proste sa im len nechce.
A to je ten problém.
Práve som strávila niekoľko intenzívnych dní študujúc vzťahy pod dohľadom jednej z najpoprednejších terapeutiek sveta, Cloe Madanes. Cloe má dnes už takmer 85 rokov. Celý život strávila skúmaním rodín a rodinnou terapiou. Spolu s ňou a s desiatkami spolužiakov-koučov a terapeutov z celého sveta sme prišli k tomuto záveru:
Chceme lásku rodičov a rodiny, ale chceme ju tak, ako sa hodí nám. Ako si myslíme, že sme ju mali dostať alebo máme dostať.
Viníme rodičov za niečo, čo nám podľa nás mali dať, ale nedali.
Lenže tak láska nefunguje.
Nemôžeme si ju vynútiť.
Nemôžeme nikoho prinútiť, aby nás ľúbil presne tak, ako sa nám to hodí.
Ani našich milencov, ani rodičov, ani nikoho.
Milencov však môžeme vymeniť a hľadať, čo nám vyhovuje viac. A to je v poriadku (aj keď aj k tomu by som mohla napísať dlhý článok a urobiť celý seminár, a minimálne ťa pozývam do klubu VZŤAHY, kde sa tomu venujeme. Viac sa dozvieš 👉kliknutím SEM.
Ale rodičov vymeniť nemôžeme.
Máme len jedných.
Ani súrodencov, ujov, tety, bratrancov nevymeníš (môžeš získať nových, ale starí ti zostanú…)
Čo s tým urobíme?
A čo to znamená pre tvoje vzťahy?
Za mňa – toto píšem aj preto, lebo je to moja osobná skúsenosť.
Kedysi dávno by som sa článku ako je tento vysmiala.
Odišla som z domu v osemnástich a nepotrebovala nikoho!
Lenže…. čas ukázal, že to nebola tak celkom pravda.
A tak po rokoch trápenia sa vo vzťahoch, ktoré nikam neviedli som sa rozhodla, že keď už nemám TOHO muža pre seba (ktorého som kedysi vôbec nepotrebovala, všakže?!), tak začnem aspoň tými blízkymi ľuďmi, ktorých mám.
Dnes, po rokoch, môžem povedať, že aj vďaka tejto snahe celá naša rodina funguje lepšie než predtým. Je nám spolu lepšie. Odpustili sme si minulosť. Stretávame sa. Pomáhame si. A možno to zďaleka nie je ideál, ale na to, čo to bolo, som na nás hrdá
Posledný príklad, ako na to, mám spred pár dní.
Fotka tu na obrázku je s mojím ujom Milanom z Kalifornie.
Milan emigroval, keď prišli Rusi, v 1969. Stal sa význačným kožušníkom v Hollywoode, robil kožuchy a kabáty aj pre Madonnu a Tinu Turner. Bola som jediná z našej strany rodiny, ktorá ho kedysi dávno vyhľadala a počas Work and travel programu som prišla aj za ním.
Bolo to pred 23 rokmi.
Vtedy ma naše prepojenie tešilo, ale nemalo pre mňa tak hlboký zmysel, ako dnes.
Keď som sa chystala teraz na cestu do Kalifornie, vedela som, že je čas znova ho vidieť.
Že ozaj chcem.
A že mi na tom veľmi záleží.
Podarilo sa, aj keď to znamenalo stráviť celý deň cestou za ním, stráviť spolu len niečo cez 12 hodín, a vrátiť sa zase dlhou cestou, aby som stihla let domov.
Milan dnes žije v Palm Springs, nemá tam rodinu.
Tešili sme sa tak veľmi obaja, že sa nám podarilo stretnúť!
A pre mňa to bola obrovská radosť a hodnota.
S tým, čo viem dnes, s tým, ako si rodinu cením dnes, sme mali spolu krásny čas. Tie príbehy z minulosti, čo mi rozprával, by som mohla počúvať hodiny.
Je veľa ľudí, ktorí majú zase príliš úzke vzťahy s rodinou, alebo s niektorými jej vybranými členmi.
Až tak, že sa tam už žiaden partner nezmestí, a oni sa divia, prečo sú sami…?
(…Keď stále s vašimi bývaš, keď k nim chodíš každý víkend alebo si s mamou voláš hodinu denne – možno si práve v tejto kategórii…?)
Ale pre mnohých z nás cesta k vlastnému vzťahu, rodine a partnerovi vedie práve cez zlepšenie a prehĺbenie vzťahov s rodinou, ktorú už máš.
Začni tam.
A uvidíš, čo sa stane… a napíš mi, samozrejme!
Pa,
L.
PS: Klub VZŤAHY PREMIUM je tu aj pre teba. Pomôžeme ti v tom, ako žiť krásne vzťahy, aj keď sa ti to teraz zdá ťažké. 👉Pridaj sa TU.
PPS: Zdieľaj tento článok slobodne, ak ti dáva zmysel. Myslím, že má dôležitý odkaz, ktorý môže mnohým pomôcť…