JEREVAN

11.9. 2025Dominika 0 Komentárov

JEREVAN. Toto bol kedysi môj byt, tam hore, v žltom krúžku

. Môj domov. Rovno pod Kaskádami. Žila som vlastne v galérii, pretože celé toto námestie aj s múzeom pod schodami je umelecký priestor s cennými dielami. Vytvoril a zaplatil ho kedysi pán Cafesijan, a po smrti daroval svojmu mestu.

Arménsko a jeho ľudia ma naučili najviac o tom, čo je to byť oddaný vlasti.

Čo je to deliť sa s ostatnými, aj keď už nič nemáš, a nakoniec dostať viac, než si čakal či čakala.

Čo je to starať sa o to, čo patrí všetkým.

Čo je to naozajstná veľkosť človeka, veľkodušnosť v štýle, ktorý v našich krajoch vidíme len zriedka.

Čo je to obchodný duch.

Čo je to nesnažiť sa za každú cenu vynikať, ale robiť svoju prácu tak dobre, že výsledky prídu.

Aj keď to trvá 100 rokov.

Arménsko a Jerevan ma naučili, že denný život nemusí byť len stres a naháňanie sa. A že je vždy priestor pre umenie, hudbu, tanec, čas s priateľmi, dobré víno a jedlo, pre priateľov a pre rodinu. Lebo nikdy nevieš, čo bude zajtra…

Arménsko je nádherná európska civilizácia so životným štýlom, po ktorom tu doma túžime. Len má smolu na susedov.

Je to perla Kaukazu, ktorá namiesto politikov má na bilboardoch svojich umelcov a skladateľov, a na sochách miesto zbraní hudobné nástroje.

Malá krajina, ktorá vlastne nemá skutočných spojencov.

A tak sa o seba stará, ako vie.

Z Jerevanu som odišla predčasne, plniť úlohy pre moju vlasť.

Neľutujem to, ale Arménsko a priatelia tam mi vždy chýbali.

Po 9 rokoch som sa minulý týždeň vrátila.

Neviem, prečo mi to trvalo tak dlho.

Ale viem, že som to potrebovala.

A že už nechcem čakať ďalších 9, kým sa vrátim znova.

PS: Raffi Elliott Vasken Yacoubian thank you for taking me back. Miss you already!

…………………………

YEREVAN. That used to be my apartment up there, in the yellow circle

. My home. Right under the Cascade. I was basically living inside a gallery, because this whole square, along with the museum beneath the stairs, is an art space filled with precious works.

It was created and funded by Mr. Cafesjian, who later donated it to his city after his death.

Armenia and its people taught me the most about what it means to be devoted to one’s homeland.

What it means to share with others, even when you have nothing left, and in the end, receive more than you expected.

What it means to care for what belongs to everyone.

What true greatness is—generosity in a way we rarely see in our lands.

What entrepreneurial spirit is.

What it means not to try to stand out at all costs, but to do your work so well that the results eventually come.

Even if it takes 100 years.

Armenia and Yerevan taught me that daily life doesn’t have to be just stress and rushing. That there is always room for art, music, dance, time with friends, good wine and food, for friends and for family. Because you never know what tomorrow will bring…

Armenia is a beautiful European civilization with a lifestyle we long for here at home. It just has the misfortune of its neighbors.

It is the pearl of the Caucasus, where instead of politicians, billboards feature artists and composers, and where statues carry musical instruments instead of weapons.

A small country that, in reality, has no true allies.

And so it takes care of itself the best it can.

I left Yerevan too soon, to fulfill duties for my own homeland.

I don’t regret it, but Armenia and my friends there have always been missed.

After 9 years, I returned last week.

I don’t know why it took me so long.

But I know I needed it.

And I know I don’t want to wait another 9 years before I return again.