Čo nás ženie? (….alebo prečo je dobre milovať fotky z ciest iných ľudí)

Moja priateľka mi práve poslala fotku. Z ďaleka, z Kambodže. Je tam so svojim synom na pár mesiacov. Ďalší naši spoloční priatelia sa pridali a šli ju tam navštíviť. Takto fungujeme, mám priateľov po celom svete a chodíme jedna za druhou, jeden za druhým, všetci za každým… tak žijeme a tak to máme radi. Keď sa nám to podarí, sú to tie najnádhernejšie chvíle a dobrodružstvá, na ktoré spomíname vždy, keď sa znova stretneme.

Môžeme sa nevidieť všetci roky, ale keď sme znova spolu energia prúdi a ja si uvedomujem o to viac aká som šťastná a požehnaná, že ich mám vo svojom živote. Milujem svojich priateľov.

Niekedy sú ale časy, keď to nejde naozaj dlho. Sme zahltení povinnosťami, prácou, sedíme v našich kanceláriách a úradoch. Lietame hore-dole pracovne. Alebo máme deti a nevieme sa chvíľu pohnúť. Prejdú aj roky. Plánujeme, ale veľmi sa nám to nedarí realizovať. Vždy je niečo iné dôležitejšie, “nemôžeme”, “nemáme čas”. Sú iné priority. Kým zase raz niekto nepovie: “Ja idem teraz tu a chcem, aby ste prišli za mnou”. A my zase raz na chvíľu odložíme povinnosti a ideme. Lebo zase sme raz na chvíľu prioritou jeden pre druhého.

Je piatok ráno, začína jar. Sedím v bratislavskej kaviarni a pozerám si fotky v telefóne. Štyria šťastní rozžiarení ľudia na nej. Ja nie. Ja som nešla, pracovala som, nemohla som. Nebola to moja priorita. Nebola to moja priorita…už veľa rokov. Práca, povinnosti, sebarealizácia mali prednosť.

Na chvíľu mám slzy v očiach. Chýbajú mi. Napokon, nie sú priatelia tá rodina, ktorú si sami vyberáme?

Aký zmysel má život, ak v ňom nemáme to, pri čom sme naozaj šťastní?

Viem to už dávno. Dávno viem, že si nechcem od nikoho pýtať “dovolenku”, aby som mohla robiť, čo robiť chcem a ísť kam chcem na ako dlho chcem. Nechcem nikomu za to skladať účty a cítiť sa previnilo za to, že som nedvihla šéfovi na “dovolenke” telefón. Nechcem na to rok šetriť.

Lenže ani na tej druhej strane, tej “slobodnej” to nie je hneď také ružové. Ak ste svoja vlastná šéfka, máte aj vlastnú zodpovednosť.

Tak čo s tým?

Neviem ešte presne, ale cesta sa črtá. Viem len to, že si tvorím svoj nový svet a že sa to dá. Svet, po ktorom túžim. Áno, aj teraz som uprednostnila hľadanie tejto cesty pred časom v diaľkach s mojimi drahými. Ešte to tak možno chvíľu bude, ešte to chvíľku potrvá. Nič sa nedeje z noci do rána, žiaden úspech, aj keď sa nám to snažia média a filmy nahovoriť.

Pocit, ktorý si teraz predstavujem a zažívam niekedy a potom ho budem žiť naplno: pocit, že som slobodne tým, kým chcem byť, tam, kde chcem byť, že dávam svetu to, čo mu dávať chcem a že mám prostriedky na to, aby som tento život mohla žiť veselo a šťastne so všetkými drahými v ňom. Pocit, že rastiem, že sa učím, že dávam – a že dostávam späť. Pocit, že som šťastná sama so sebou vo svojom tele, duši a srdci.

Pozriem sa ešte raz na fotku. Usmejem sa v srdci na mojich drahých a pustím sa do práce. Inšpirovaná, šťastná, posilnená. Viem, že neprestanem.

Pre tento pocit urobím všetko, čo treba.

Nepotrebujem inú motiviáciu.

Mám ju v sebe.

Čo ženie vás?

Lucia Klapacova

PS: Ak chcete naplno vstúpiť do svojej sebarealizácie, ale zároveň žiť krásne a naplnené vzťahy a lásku, vstúpte do môjho KLUBU ODVÁŽNYCH ŽIEN. Pre všetky ženy, ktoré chcú do života VIAC.